ELA /ukážka č. 1/

Autor: mia varáčková | 24.2.2011 o 20:13 | (upravené 24.2.2011 o 20:29) Karma článku: 5,64 | Prečítané:  248x

Volám sa Ela a som jedna z tých, čo prežili. Prišla som o svoju rodinu, priateľov, susedov a vo svojich sedemnástich rokoch som ostala celkom sama. Kedysi som chodila do školy, so spolužiačkami do kina, či len tak sa flákať mestom. Dýchala som čistý vzduch a jedla čerstvé rožky. Teraz väčšinu času trávim v starej stuchnutej pivnici a deň, kedy mám plný žalúdok, môžem pokojne nazvať šťastným. Volám sa Ela a som jedna z tých, čo prežili...

 

Mesto je pusté a smrdí beznádejou. Často mám pocit, že sa nemôžem ani poriadne nadýchnuť, aby som necítila všadeprítomnú smrť. Vidím jej tiene na lavičkách v parku, v oknách spustnutej školy, vo výkladoch obchodov, či jednoducho vznášať sa v rannom opare nad riekou.

Nerada si pripúšťam, že všetko je nanič, no v dni ako je ten dnešný sa akosi nedokážem ubrániť prichádzajúcej depresii. Možno je to počasím, alebo čo ja viem...

Najradšej by som nechala nohy zmľandravieť, spadla na chodník a prinútila pľúca, aby prestali nasávať. Srdcu by som nedovolia už ani raz tepnúť, mozgu vyslať myšlienku... Bol by koniec hrdlačeniu, pomyselná bodka za trápením vo svete, ktorý nie je nič viac ako pohrebisko.

Vždy, keď mi je mizerne, zvyknem spomínať na život predtým. Na mamu, otca, deda... priateľku Simonu, či vodiča autobusu, ktorý mal každé ráno priateľský výraz.

Všetci mi chýbajú. Veľmi. Každým dňom snáď viac.

K životu v tomto vyhnanstve ma však viaže sľub, ktorý som dala otcovi predtým, než zomrel. Slová o tom, že sa pokúsim vydržať.

„Sľúb mi to, Ela! Sľúb mi, že sa nepokúsiš o dajakú hlúposť. Že budeš bojovať."

„Ale, oci... zostať tu sama je horšie ako všetko ostatné."

„Ela, prosím, sľúb mi to," chripel z posledných síl. Naliehavo mi stískal ruku a celý sa chvel. V očiach sa mu zračil strach z prichádzajúceho konca spolu s tým, že neprivolím.

„Dobre," prikývla som, hoci spolu s tým slovom sa mi na jazyku vyperlila pachuť trpkosti.

Keď poslednýkrát vydýchol, celé hodiny som sedela nad jeho tuhnúcim telom, knísala sa a preklínala sa, že som nemlčala.

Prežiť, rezonovalo mi v hlave. Za každú cenu! Prežiť dnešok, zajtrajšie brieždenie i súmrak, týždeň po týždni odolávať volaniu smrti... bola to tá najnáročnejšia vec, čo odo mňa mohol žiadať.

Dnes je obloha opäť kalne sivá, keď kráčam popri rieke smerom k odľahlej štvrti. Musím si dávať pozor, aby ma nik nezazrel, pretože byť cez deň vonku sa môže poľahky rovnať poslednej veci, čo som spravila. Park, ktorý sa tiahne popri jej brehu, ma však dostatočne kryje a tiene stromov poskytujú aké-také útočisko.

Snažím sa byť neviditeľná. Nohy kladiem do ľahkého kroku, ticho a rýchlo sa pohybujem, striehnem po okolí, či sa nezjaví niekde spoza rohu hliadkujúce auto.

Mám v to ráno celkom šťastie, na ulici ani noha. Len slabé svišťanie vetra.

Beztak však cítim až v kostiach, že sa niečo stane. Niečo, čo neskôr možno budem poriadne ľutovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?