Poslanie /ukážka z pripravovanej knihy/

Autor: mia varáčková | 6.1.2012 o 10:48 | (upravené 6.1.2012 o 10:56) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  274x

Alea iacta est... kocky sú hodené. Je čas prijať svoje poslanie.

 

 

1.

Nastal čas.

Vo vzduchu  bolo cítiť vôňu smrekov a večerné ticho narúšali len slabé poryvy vetra rozbíjajúce sa o útes. So špičkami prečnievajúcimi cez okraj zrázu pozorovala, ako sa obzor ponára do karmínových odtieňov. Tmavá červeň zalievala krajinu a bola ako znamenie, ako posledné zrnko piesku na pomyselných vážkach. Stekala na svet, na skaly, vrcholky stromov, do jej roztrieštenej mysle... a ona vedela, že nadišla chvíľa konať.

Pomaly otvorila veko na urne, ktorú kŕčovito zvierala v dlaniach, a položila ho na zem vedľa svojich nôh. Povrch alabastrovej urny bol hladký, bála sa, aby jej nevykĺzla a nerozbila sa o skaly, preto sústredila všetku svoju pozornosť na pohyby rúk. Jednu prestrčila cez úzky otvor dnu a nabrala za hrsť popola. Potom ju vytiahla, otvorila dlaň a nechala vietor, aby jej ju vyprázdnil. Zrniečka sivého prachu preleteli pomedzi prsty, zatočili sa vo vzduchu a nechali sa unášať preč z jej života.

Svet zrazu akoby zastal, znehybnel pod náporom očakávania a s hrejivým pocitom víťazstva sa prizeral, ako sa čiastočky nenávratne kĺžu do doliny. Mala pocit, že sa jej nemilosrdne vyškiera. Ako tvár satanova.

Akt zopakovala niekoľkokrát po sebe a pri každom novom načretí do nádoby s pozostatkami svojich rodičov, jej o čosi viac zovrelo vnútro. Mala pocit, že vietor unáša nielen popol mamy a otca, ale i kus jej duše. Zbrázdenej a krvácajúcej.

„Réquiem ætérnam dona eis, Dómine, et lux perpétua lúceat eis," pošepla vopred naučenú formulku. „Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti."

Potom urnu opatrne obrátila a zatriasla ňou, aby sa vysypali aj posledné zvyšky obsahu.

Keď odfúklo i tie, položila ju k veku a ešte krátko zostala stáť na mieste. Nechcelo sa jej odtiaľ odchádzať. Nie preto, že by cítila prítomnosť ich duší, pomyselné paže, ktoré by objímali, a práve tie jej bránili odísť. Nie. Práve naopak, pripadala si v tej chvíli príšerne opustená, samota jej prenikala až do špiku kostí, no nemala chuť vracať sa do sveta, v ktorom nebolo úniku pred spomienkami.

Nakrátko privrela oči a poddala sa sebaľútosti, ktorá jej klokotala v žilách ako prudký jed.

„Amen," vyslovila pomaly. Mala pocit, že sa zblázni z tej príšernej bezmocnosti, čo ju zaplavila. Chcelo sa jej kričať a búšiť päsťami do priestoru, len aby ukázala osudu, ako veľmi ho za toto všetko nenávidí. Za smrť rodičov, pokazený život, za všetku neprávosť a krivdu! Dokonca aj za to, ako zvrhlo a úboho sa jeh teraz vysmieva.

A pritom nedokázala nič.

Ani len plakať.

Vtom sa však obloha vzbúrila, odpovedala na jej rúhavé myšlienky a okolím zaburácalo silné zadunenie.

Ten zvuk bol ako kladivo, mala pocit, že jej roztrhol oba bubienky. Prudká bolesť jej vrazila cez uši až hlboko do mozgu. Rýchlo pozrela pred seba. Zbadala posledné známky záblesku. Fialový pás preťal horizont na dve polovice, dotkol sa špičiek stromov a zmizol.

Následne všetko opäť stíchlo do mŕtvolného ticha.

Dokonca aj vietor ustal. Bolo počuť len slabé bzučanie pripomínajúce pradenie elektriny.

Preľakla sa, prudko sa zohla po urnu a veko, naposledy sa obzrela na miesta, kam odvialo spopolnené pozostatky jej rodičov a rýchlym krokom sa pustila do lesa.

Zvuk však neutíchal. Prenasledoval ju. Stále jej znel v ušiach ako tichá, zlovestná odplata.

Musela sa otáčať, no nič okrem stromov a podrastu nevidela. Nič, čo by prirodzene nepatrilo k lesu. Rozbehla sa, kľučkujúc pomedzi štíhle kmene smrekov, zakopávala o vytŕčajúce korene, pár krát sa pošmykla po klzkom machu... v jednom momente pocítila, ako jej z rúk vypadla urna a pri dopade duto zastonala.

Júlia zaváhala, chcela ju zdvihnúť, no strach ju premohol. Hoci si ju chcela nechať, skryť hlboko do skrine a v slabých chvíľkach ju pevne stisnúť v objatí, nechala ju nakoniec tam. Len sa o ňu zbabelo obtrela pohľadom a utekala ďalej.

Okolie bolo zrazu akési zvláštne sivé, ponorené do nezvyčajného oparu. Dlhé tiene stromov, papradí a iných rastlín sa po nej naťahovali, túžili aspoň končekmi líznuť po jej povrchu.

Myslela si, že sa musela zblázniť. Bola presvedčená, že jej preskočilo, mozog odmietal pracovať normálne a podsúval tie najšialenejšie zvuky a obrazy.

Alebo nie?

Rýchlo sa pokúšala dostať stade preč. Prepletala nohami, očami lietala po okolí, sledovala každé podozrivé pohnutie vetvičkou či steblom.

Oľutovala, že si na poslednú rozlúčku s rodičmi nevybrala inú časť dňa. Trebárs ráno alebo poludnie, len nie večer, ktorý znásobuje každú obavu a pomäteným myšlienkam pripisuje známky skutočnosti.

„Tma vdychuje život démonom," spomenula si na slová svojej tety a v tej chvíli tomu uverila.

Na rázcestí sa pustila skratkou, zišla zo značenej trasy a o niekoľko minút vyšla na asfaltke. Ani tam si však nedovolila zastaviť. To čudné pradenie tu bolo stále a ona sa hlúpo domnievala, že čím rýchlejšie bude utekať, tým menej ho bude vnímať.

„Júlia," strhla sa zrazu na čísi hlas. Zaspätkovala a inštinktívne sa obzrela.

V prítmí na krajnici zbadala mužskú siluetu. Postava vykročila k nej a ona sa snažila rozpoznať niekoho známeho. Srdce jej splašene tĺklo, dýchala rýchlo a plytko, cítila, ako sa jej chveje celé telo. Šok ju však prikoval. Nepohnute čakala, kým sa silueta priblíži. Až vtedy si uvedomila, že človeka, ktorý ju okríkol, nepozná.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?