reklama

krkavce nad osvienčimom

alebo jeden októbrový deň plný smútku

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)
Obrázok blogu

Nikdy som sa nejako zvlášť nezaujímala o históriu a teda ani o genocídu v období počas druhej svetovej vojny a preto, keď som dostala pozvavnie na exkurziu do koncentračného tábora v Osvienčime, išla som skôr zo zvedavosti.

To pochmúrne októbrové ráno, keď sme dorazili na parkovisko pred Auschwitz bolo samo osebe dosť chladné a pochmúrne, no v momente, ako som prešla popod nápis Arbeit mach frei, čiže práca oslobodzuje, na bráne, ktorou museli väzni denne chodiť pracovať, mi telom prebehli zimomriavky, avšak z cela odlišného dôvodu ako práve zo studeného počasia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Krátko nato sme si strčili do uší sluchátka, naladili sprievodkyňou určenú frekvenciu a jej hlas nám začal rozprávať príbehy, pri ktorých prinajmenšom krv tuhla v žilách.

Počúvať o deportovaných rodinách i jednotlivcoch, či už židovských, rómskych, o deťoch vychudnutých na kosť, o zverstvách, smrti, pokusoch, smrtiacom fenole či Cyklone B, ale na strane druhej i hrdinoch a ľuďoch s veľkou odvahou a ešte väčším srdcom...

Takmer na každom kroku, takmer pri každom nadýchnutí som cítila tú hrôzu a beznádej, ktorá tam bola na dennom poriadku a niekde vnútri som sa to celé snažila pochopiť. No myslím, že pochopiť to, čo sa tam dialo, asi ani tak celkom nejde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prechádzali sme blok za blokom vrátane toho neslávne známeho č. 11 - bloku smrti, kde sa praktizovalo trestanie azda tým najbrutálnejším spôsobom - mučením, šibenicami, kolmi na ktorých väzňom vykrúcali ruky. Taktiež tým, kde Mengele testoval, "skúmal", zabíjal...

So slzymi na krajíčku sme ďalej sledovali kopy vlasov mŕtvych, z ktorých sa vyrábali vo fabrikách matrace, protéz sňatých po splynovaní, topánok a šatstva...

Mala som pocit, akoby mi tam smrť dýchala na krk aj po desiatkach rokov, ktoré odvtedy uplynuli.

Všetko tam bolo hrozné. Od plynových komôr, cez kobky, až po samotné vedomie, že sa to naozaj stalo... nedá sa to slovami ani len opísať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najhoršie však bolo vojsť do miestnosti venovanej tým najmenším. Pozrieť sa na fotky s tvárami vystersovaných detí, na tú, kde bolo dvojročné dieťa tesne pred smrťou vážiace sotva viac než pierko, nahnúť sa nad presklenú vitrínu, kde na novorodeneckom svetríku svietila dierka od guľky rovno tam, kde predtým tepalo drobné srdiečko... jednoducho nedalo sa neplakať.

Chtiac - nechtiac, musela som si spomenúť na svojich dvoch drobcov, ktorí sa isto v tej chvíli jašili vo svojej izbe a v duchu poďakovať Bohu, že žijem v dobe, v ktorej žijem. (a nech si hovorí kto chce, čo chce, radšej budem riešiť to, či mi bude mať za pár rokov kto zarábať na dôchodok, alebo či sa zvyšuje štátny dlh, alebo trebárs či nás hypermarkety manipulujú svojimi psycho-taktikami)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to pre mňa hrozne silný emocionálny "zážitok" a možem pokojne prezradiť, že aj nejeden muž, z tých, ktorí tam boli so mnou, vypustil nejednu slzičku.

Stáť na miestach, ktoré sú zalievané ľudskou krvou a je mi úplne jedno, či židovskou alebo rómskou, môcť sa dotknúť ostnatých drôtov, ktoré boli v tom čase pod prúdom a delili svet na ten vonku a ten dnu, počuť o ľudských osudoch, ktoré sa končili práve na tých miestach, postaviť sa do plynovej komory a predstaviť si, aké to asi muselo byť dlhých 15 minút zomierať v kŕčoch a najhoršie s tým vedomím, že to isté čaká ostatných členov rodiny...

neviem, no pre mňa to bolo naozaj silné.

Potom sme sa autobusom presunuli do Birkenau. Aj tam to bolo celé o tom, že sme museli podvedome

krútiť hlavami nad tým, čo sme počúvali z úst sprievodkyne a nad tým, čo sme videli na vlastné oči.

Boli to už len útržky, slabé náznaky toho, čo sa tam dialo. Už len ruiny a zostatky z továrne na smrť.

Areál Birkenau je obrovský, ale ešte väčšie sú hrôzy a zverstvá, čo sa tam diali.

Táto exkurzia zanechala vo mne hlboké stopy. Donútila ma zamyslieť sa, možno si nanovo uvedomiť, aký nezmyselný rasizmus je.

Od vtedy som prečítala veľa kníh o tejto etape našich dejín, veľa som si toho pozrela v dokumentoch a na nete, možno som sa na niektoré veci pozrela z iného uhla (ako napríklad na sonderkommando, ktorých členov som odsudzovala, až dovtedy ako sa mi dostala do rúk kniha výpovedí tých, ktorí túto úlohu odprevádzania na smrť prežili - no to je už o inom, k čomu sa možno dostanem v ďalšom článku),

no jediné, čo stále nemôžem pochopiť, je to, ako sa TOTO vôbec mohlo diať?

mia varáčková

mia varáčková

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

O lásku sa neprosí (Motýľ 2009)Anjeli noci (Motýľ 2010)Hriech v mene života (Motýľ 2010)Sprevádzačka (Motýľ 2011)Prežila som svet (Motýľ 2011) Zoznam autorových rubrík:  poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu