Anjeli noci - úryvok

Autor: mia varáčková | 29.3.2010 o 10:42 | (upravené 29.3.2010 o 11:27) Karma článku: 6,62 | Prečítané:  474x

ukážka z mojej novej knihy

 

Zo vzdialeného rohu som počula hlasné zvuky pripomínajúce stonanie. Tma navôkol bola neprehľadná, behali mi z nej po chrbte zimomriavky.

Vedela som, že nie je čas čakať, tak som odhodlane vykročila vpred, očakávajúc najhoršie, aj keď som si vôbec nebola istá, či som pripravená na to, čo uvidím. A či to vôbec chcem uvidieť. Predstavivosť mi pracovala na plné obrátky a podsúvala mi tie najobscénnejšie predstavy. Dokonca na okamih ma prepadla panika, či tam nie je Adam, no ihneď som tú hlúposť zavrhla. Myšlienka na to, že sa kúsok odo mňa odohrávajú nechutné orgie mi bola proti srsti a na chvíľu som bola dokonca vďačná za tú tmu.

No aj napriek všetkému, aj napriek ochromujúcemu strachu, mi bolo jasné, že pri záchrane milovaného človeka nie je miesto na kompromisy. Ani na zbabelstvo, či úvahy o tom, že hodím spiatočku a neohrozím vlastný život. Vtedy sa treba jednoducho vzoprieť všetkým pudom sebazáchovy a nemyslieť na nič iné ako na to, že iná možnosť jednoducho neexistuje.

Krvi by sa vo mne nedorezali, keď som sa pomaly, krok po kroku približovala a držala sa chladnej steny, ktorá bola mojím vodidlom. V ústach mi príšerne vyschlo a jazyk sa mi lepil o podnebie, no bála som sa čo i len prehltnúť, aby ma nezačuli.

Netušila som ani najmenej, čo sa stane, keď budem celkom blízko od zdroja stonania a čo spravím, no nechávala som to na spontánnosť a dúfala som, že môj mozog, inštinkty a reakcie ma nesklamú. Dosť nerozumné, však? Ale kto povedal, že láska je o rozume?

Vtom som pocítila na ruke náhly a nástojčivý dotyk. Strhla som sa a len silou vôle ovládla výkrik, ktorý sa mi takmer vydral z priškrtených hlasiviek. Skoro som sa tam zložila, vzápätí som však spoznala Adama.

„Na nič sa, prosím, nepýtaj a poď so mnou," šepol a ťahal ma preč.

Neprotestovala som, nechala som sa ním viesť a hrozne som ďakovala všetkým tam hore, že je nažive. Ale aj napriek neopísateľnej úľave a radosti, že je v poriadku, mi hlava čudne oťažievala a celá som sa chvela. Zimnicu som cítila až po končeky prstov a nedokázala som ju zastaviť. To asi z toho nervového vypätia a šoku, keď ma nečakane chytil, usúdila som práve vo chvíli, keď sa mi podlomili kolená a cítila som, ako sa zosúvam smerom nadol. Posledné, čo som ešte zaregistrovala bolo, ako ma zachytil.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Súd s Pavlom Ruskom pokračuje. Vypovedať má Volzová, ktorej sa chcel zbaviť

Sudca Volzovej v máji pohrozil, že ak nepríde, dá ju predviesť.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

V SaS nevyužili príležitosť mlčať

Kto dúfal v elementárnu zodpovednosť, musí byť obarený.


Už ste čítali?