Sprevádzačka II

Autor: mia varáčková | 29.10.2010 o 14:23 | (upravené 30.10.2010 o 17:33) Karma článku: 6,41 | Prečítané:  340x

úryvok z knihy

 

Dnu som vošla práve vo chvíli, keď sestra skleslo otvárala okno. Všimla si ma, ako postávam tesne pri stene, tak celkom ticho šepla:

„Vieš, to aby mohol odísť."

Civela som na ňu ako obarená. Počas celých troch rokov a dvoch mesiacov štúdia som sa so smrťou ešte nestretla. Teda nie takto.

Lekár so sestrou potom niečo medzi sebou hovorili. Niečo, čo mi akosi unikalo. Neprítomne som pozerala na človeka, ktorý práve dodýchal a len okrajovo zaregistrovala, keď obaja prešli okolo mňa von. Bolo mi naozaj mizerne.

Pomaly som spomedzi všetkých ponurých emócií, ktoré sa mnou rozliali, začala rozpoznávať aj  jednu celkom novú a nečakanú. Bolo to akési nutkanie. Sama som mu nerozumela.

Neisto som podišla k starcovej posteli a mala nevysvetlôiteľnú potrebu sa ho dotknúť. Pomaly, váhavo som položila ruku na jeho tvár.

Bola teplá a mäkká. Vôbec by som nepovedala, že z nej život už vyprchal. Zľahka som ho pohladila po pokožke od spánkov k brade.

Cítila som, ako sa chvejem. A ako mi búši srdce. Nikdy som sa nedotýkala niekoho mŕtveho, no aj napriek počiatočnému zdeseniu som vedela, že to mám spraviť. Že sa ho mám dotknúť. Pohladiť. Prejaviť cit... akoby som tušila, že to potrebuje jeho osamelá duša, poletujúca niekde navôkol, hoci to môže znieť nanajvýš šialene.

„Čo robíš?" do uší mi vrazil mužský hlas.

Vystrašene som poskočila.

V rohu stál ten chalan, ktorého som videla v sesterni. Takmer som od ľaku zamrela.

„Chceš ma zabiť?" vybafla som priškrtene.

„Nie, prepáč. Nemal som v úmysle spôsobiť ti šok," zľahka sa pousmial. „Len... čo si to robila?" zopakoval otázku a čudne si ma premeral. Obočie sa mu zvraštilo, pery pevne zomkli k sebe.

„Ja... neviem... nič," vykoktala som a pozrela opäť k posteli. „Nič som nerobila."

Uprene na mňa hľadel a ja som mala chuť prepadnúť sa pod čiernu zem. Bolo mi hrozne trápne. Musel si myslieť, že som úchylná a vôbec som netušila, ako mu to vysvetliť. Ani samej sebe som svoje konanie odôvodniť nevedela, tak akoby som mohla jemu!

Vtom sa našťastie vrátila sestra, čo som rýchlo využila a vyparila sa preč.

Vpochodovala som na záchod, oprela sa o studený obklad stien a snažila sa stráviť zmätok, ktorý ma náhle zaplavil. Hrozný, príšerný, absolútny zmätok.

Vôbec som nerozumela, prečo som to spravila. Prečo som mala takú silnú potrebu dotknúť sa toho mŕtveho starca. To mi už načisto šibe?

A ako som musela vyzerať pred tým medikom... Musel to byť medik, o tom už nebolo pochýb.

Vtedy na mňa všetko doľahlo a usedavo som sa rozplakala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Súd s Pavlom Ruskom pokračuje. Vypovedať má Volzová, ktorej sa chcel zbaviť

Sudca Volzovej v máji pohrozil, že ak nepríde, dá ju predviesť.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

V SaS nevyužili príležitosť mlčať

Kto dúfal v elementárnu zodpovednosť, musí byť obarený.


Už ste čítali?