Dopoludnie ubehlo rýchlo. Azda preto, že bolo plné očakávania nadchádzajúcich hodín. Bola som netrpezlivá, ale myšlienky som sústredila predovšetkým na prácu, ktorú som práve vykonávala. Občas som sa síce pristihla, ako myslím na Daniela či na informácie, ktoré by som mala povedať vyšetrovateľom, ale pokiaľ sa dalo, zamestnávala som myseľ inak, aby v nej na podobné témy neostával ani čas a ani priestor.
Daniel potom, ako sme sa ráno rozlúčili slovami, že sa uvidíme poobede, niekam zmizol. Neviem, ako sa mu podarilo vysvetliť vrchnej, že meškám, netuším, čo jej povedal, ale nepátrala som po tom. V ten deň mi to bolo ukradnuté.
Dúfala som, že ho stretnem aspoň cez obed, alebo do seba „vrazíme" v sesterni, či na chodbe, no nič. Začínala som sa obávať, že to s tým prísľubom popoludnia bol len blábol použitý na moje oklamanie, no zároveň som si navrávala, že to k nemu absolútne nesedí. Beztak som si však nebola na istom a žrali ma pochybnosti.
Miesila sa vo mne pestrá zmes protichodných a deprimujúcich pocitov.
Štefan bol v ten deň v porovnaní s piatkom unavenejší. Stále podriemkaval a keď som mu potajomky priniesla list, len mi pohľadom pokynul, aby som ho položila na stolík vedľa postele a vďačne mrkol. Tak trochu ma zaplavila vlna sklamania, nádejala som sa, že mu urobím radosť, ale zároveň som chápala, že sa asi necíti dobre.
Napravila som mu paplón, ponúkla čaj, ktorý odmietol a jediné, čo malo zmysel v tej chvíli pre neho urobiť, bolo pohladenie po ruke. Viesť nejaké reči o prírode mi pripadalo nezmyselné, ale spomenula som si, ako oddane v piatok počúval, tak som sa predsa len odhodlala povedať mu aspoň zopár viet. Cítila som sa strelene, keď som rozprávala o kolorite jesene, o listoch a hmle človeku, ktorý ma možno poriadne ani nevnímal, ale zároveň mi niečo navrávalo, nech neprestávam, pretože aj keď sa mi to môže javiť v tej chvíli ako maximálne nezmyselné a zbytočné, pre uši a dušu človeka ako je Štefan, to môže znamenať veľa. Nuž som hovorila najpestrejšie a najvernejšie ako som vedela a jedinou odpoveďou na môj monológ bol len Štefanov tichý ťažký dych.
Opäť som ho zľahka pohladila po ruke. Pokožka na nej bola chladná, bledá a priesvitná takmer ako pergamen. Potom som svoj dotyk premiestnila k tvári. Končekmi prstov som mu prešla po zvráskavenom líci. Štefan pootvoril oči a ja som si bola zrazu úplne istá o správnosti toho, čo robím.
V dni plnom pochybností, neistoty a otázok sa náhle vynorila aspoň jedna vec, o ktorej som nemusela viesť vnútorný boj. Žiadne áno, alebo nie. Aspoň niečo, čo mi zavibrovalo v duši a dalo pocítiť sladkastý nádych satisfakcie.
--------
Simona ma stále zasypávala otázkami o Danielovi, o tom, čo spolu máme, kam ma ťahal v piatok a načo; a tiež prečo som ráno meškala. Začínala mi tá jej dotieravosť liezť na nervy, preto som sa jej počas celej praxe vyhýbala. A, samozrejme, znovu sa nezabudla spýtať na Ivu. Myslím, že začínala niečo šípiť.
Moje vyhýbacie manévre asi prekukla a cielene ma dobehla po skončení praxe, keď som si to mierila chodníkom k zastávke autobusu. Všemožne som sa vykrúcala z jednoznačných odpovedí a pokúšala sa zahmlievať, nechcela som ju priamo poslať do riti a ziapnuť, nech sa stará o seba, lebo v podstate nebola zlá, len príliš zvedavá. Našťastie sa však opäť objavil Daniel.
Na jednej strane mi bolo zrejmé, že teraz sa v Simone bezpochyby rozdúchal oheň presvedčenia, že s ním randím - čo mi v podstate vôbec, ale vôbec nevadilo; na strane druhej však jej vševidiacemu oku nemohol uniknúť môj prekvapený výraz, keď som ho zbadala. Rýchlo som jej kývla na pozdrav a zmizla po Danielovom boku z dosahu jej neodbytných otázok.
„Myslela som si, že sa uvidíme až neskôr," povedala som už bezpečne usadená v Danielovom aute.
Zarazene na mňa pozrel.
„Vadí ti, že som ťa tu počkal?"
„Nie, vôbec nie, len... asi som ťa zle pochopila. Rozumela som tomu tak, že ma počkáš až keď pôjdem z polície," vysvetlila som svoje prekvapenie.
